Terapia je ťažká

Písala som sem v jednom dávnejšom článku, že začínam znovu chodiť k psychologičke. Aktuálne za sebou mám už dve sedenia. K psychológom som chodila niekoľko rokov. Začala som pár mesiacov pred tým, než som sa pokúsila vziať si život. Prinútila ma k tomu vtedy škola. Potom som mala určitý čas pauzu a znovu začala až po osemnástke. Vystriedala som viacero psychologičiek. To ale nie je podstatné. Zaujímavé je, že som nikdy predtým nevnímala terapiu ako niečo ťažké. Väčšinou so mnou riešili len depresie a úzkosti. Myslela som si, že to je najväčší problém, zatiaľ čo tie ostatné som mala hlboko v sebe a odmietala ich pripustiť.

Riešila som depresiu a úzkosť a fakt, že mám za sebou nepríjemné a traumatické zážitky som nechávala pochované hlboko na dne mojej duše.

V lete som začala písať nový príbeh. Rozhodla som sa doň zakomponovať časť môjho zážitku, ktorý je traumatický. Nikdy predtým som ho tak nevnímala. Len to tam bolo a čakalo, kým nad ním začnem uvažovať. Začala som písať príbeh a tento zážitok dostával ostrejšie kontúry a strašil ma každý deň a občas aj v noci. Stále som sa tomu snažila vzdorovať a hovorila si, že to predsa nič nie je. Mnohí majú oveľa väčšie traumy, to moje je len hlúposť.

Samozrejme pri jednom zážitku to nezostalo a vynárali sa ďalšie. Viem, že tam vždy boli a vždy chceli ísť na povrch, ale ja som ich vždy zobrala a zatlačila na to dno, kam dovtedy patrili.

Uvedomila som si, že to bude treba asi riešiť a že to sama asi nezvládnem. A tak som poprosila moju psychiatričku o výmenný lístok ku psychológovi.

Mám za sebou dve sedenia. Po oboch som bola pár dní totálne mimo a dokonca by sa dalo povedať, že som na tom momentálne psychicky horšie. Dozvedela som sa však, že pokiaľ sa človek otvorí o nepríjemných zážitkoch a traumách, je to pomerne normálne. A po tých rokoch chodenia k psychológom musím priznať, že terapia je ťažká. A to som to tak nikdy predtým nevnímala.

Niekto povedal, že moje zážitky sú naozaj ťažké a tie zrejme vo veľkej miere ovplyvňujú to, aká som. Že ťažko dôverujem, že som osamelá a viem aj dôvod, prečo nedokážem požiadať druhých o pomoc. Na druhom sedení som plakala.

Nikdy predtým to takto ťažké nebolo. Teraz to je. Pretože je ťažké čeliť traume a prestať ju zatláčať na dno. Trauma je nepríjemná.

Týmto článkom by som rada vám všetkým povedala, že ak vás niečo ťaží, choďte k psychológovi. Nebojte sa toho, že to bude zo začiatku ťažké. Pre mňa to tak je, ale verím, že časom mi bude lepšie. Len to teraz musím prekonať. Koniec-koncov, už to, že som napriek obavám nabrala odvahu riešiť svoje traumy, je pokrok vpred. Terapia je ťažká, ale silno verím, že pomôže.